Tých dôvodov je hneď niekoľko: ovládanie slovenského jazyka a jeho používanie, či lepšie povedané nepoužívanie; geografické rozloženie Slovače v Maďarsku, ktorá tvorí malé a pomaly miznúce ostrovy osídlenia od slovensko-maďarských hraníc až po tie rumunsko-maďarské; stav „slovenského" školstva, čo je/bude osobitná kapitola; roztrieštenosť slovenskej inteligencie a vedúcej politickej „elity", ktorá už dávnejšie neťahá za jeden povraz, lebo aj tu platí: ak sa stretnú dvaja Slováci, tak založia tri politické strany; pretrvávajúci, no pomaly krachujúci etnobiznis a s ním spojené, často nepochopiteľné správanie sa niektorých „slovenských"(?) samospráv, majúce podobu „kakania" do vlastného klobúka; a nakoniec, ale nie v poslednom rade, niektoré sporné opatrenia Orbánovej vlády, ktoré boli zapracované do nového národnostného zákona. Ako vidno, je toho dosť, a to som ešte niektoré veci naschvál vynechal. Smutné je, že v mnohých prípadoch si ten súčasný slovenský život v Maďarsku sťažujú samotní, tu žijúci Slováci, dávajúc tým tromfy do rúk svojim neprajníkom.
Ovládanie jazyka a jeho používanie/nepoužívanie
Časy, keď sa slovenský jazyk v Čabe vo veľkej miere ozýval na ulici, trhu, v obchodoch, krčmách či na futbalových zápasoch (v Maďarsku nadávať maďarskému rozhodcovi po slovensky muselo byť naozaj zábavné), sa už dávno stratili. Aj rodín, kde sa aspoň doma používa slovenčina, je už dnes iba poskromne, hoci ju mnohí, hlavne tí starší, ešte stále ovládajú. Keď ich objavíte, obyčajne vám povedia, že: „...ta rozumieme, aľe už nerozprávame." Cítia, že ich jazyk je úplne iný, ako tá dnešná moderná spisovná slovenčina, používajúca ohromné množstvo pre nich nezrozumiteľných, cudzích slov, a tak hneď po úvodných vetách prejdú radšej do maďarčiny. Hanbia sa za tú svoju, ako ju oni nazývajú, „tótsku" reč. Škoda, lebo to čabianske nárečie je naozaj pekné. Je to taká milá (aspoň pre mňa), lahodne znejúca, mäkká, pôvodom stredoslovenská, ďaleko predštúrovská zmes ľubozvučnej slovenčiny. Vravievan im:" Ved tótov ňinto, ňinto aňi tótorság, aňi tótsky jazyk." Iba mávnu rukou, „...mi zme si už iba tag zvikľi," povedia a idú ďalej. Priznám sa, boli časy, keď som sa za ňu hanbil aj ja. Dokonca ňi ľen za ňu, aľe aj za mojich roďičov, kerí podľa mňa ňeveďeľi po slovenski. Ved posúťťe sami: oňi ňechoďiľi do mesta, aľe do vároša, tajšli ňi po doktora, aľe pre orvoša, ňi na trh, aľe na pľac, rovno bolo pre ňich pravo a dole tadov, otec sa nezjebav z rebríka, aľe z lojtre (doteraz tu nevedia, čo je to rebrík), klbáse neboľi na povale, aľe na paláši, a tag bi son mohov viratúvať ďaľej. Ňi čudo, že son chodiv pred aľebo za maťerou ďesat metrov, čo son sa nasťeľko hanbiv, že nevie rendešňe po slovenski. Priton son mav vedieť, že ňi oňi, ale ja son sa učiv spisovnú slovenčinu. No povedzte, nebov son prostí?! Ale poton son iba edon raz dostáv rozun. Ako 15-ročňí son tašov do škoľe ďaľeko od roďičov a zrazu mi tá ich reč začala chíbeť. Chíbela mi nasťeľko, že ked son prišov domov a zabuchov za sebov dverce, hňed son zabudov na spisovnú slovenčinu a z maťerou zme sa ňi edon raz dovrávali po čabianski až do rana.
Takže, tak...asi takto sa tu v Čabe rozpráva už pomaly tristo rokov. Chiba? Ňi chiba! Tag hútan, že porozumev každí. A tí čo ňi, aľebo ňevedia po slovenski, aľebo nah tájdu do fene!
Kým žije aspoň takáto hovorová, zjavne slovenská reč, nárečie či jazyk, žije aj národnosť, ktorá ju používa. Bola by škoda, keby zanikla. Už len preto, že.... Čaba bez slovenskich Čabänov je ňi Čaba. No ešte je to ňi tag planuo... ba sa mi tag viďí, že sa hňetka hanbíme meňej. Ja son sa už dávno prestáv. Nah ma fene zje, ak je to ňi tag!
P.S.:
Ak by som sa na blogu už viac neozval, tak vedzte, že ma ten ONÉ, IZÉ (fene) docista zedov.