Po stretnutí premiérov v Poľsku sa pošuškávalo, že Fico s Orbánom mali vo Varšave ešte jedno tajné stretnutie. Stretli sa pod dohľadom Karla Schwarzenberga, aby pripravili dohodu o slovensko-maďarskom vyrovnaní a uľahčili tak prácu zmiešaným komisiám, ktoré majú riešiť sporné otázky medzi našimi krajinami. Dohoda sa nerodila ľahko. Po počiatočných rozpakoch kde a ako začať, zachránil situáciu skúsený diplomat K. Schwarzenber. Navrhol, aby obe strany v prvom bode deklarovali svoje úprimné odhodlanie dospieť k dohode, ktorá by tento nekonečný príbeh slovensko-maďarských konfliktných vzťahov raz a navždy uzavrela.
Po súhlase oboch strán s uvedeným bodom, sa témy rokovania rozdelili do troch košov a K. Schwarzenber otvoril prvý z nich. Jeho obsahom boli krivdy z minulosti. Nakoľko Orbán si na žiadnu krivdu, ktorú by boli v minulosti spôsobili Slováci Maďarom nepamätal, slovo dostal náš premiér Fico. Keď po troch hodinách skončil s vymenovávaním všetkých krívd, ktoré nám Maďari v minulosti spôsobili, úplne bledý Orbán musel uznať, že podceňovanie a neuznávanie slovenského etnika za národ, z ktorého vyplýval celý rad ďalších krívd, bolo od Maďarov veľmi nepekné a neslušné. Zároveň musel uznať aj to, že na mlátenie našich prarodičov trstenicou, násilnú maďarizáciu, žalárovanie národovcov, likvidáciu slovenského školstva, streľbu do nevinných ľudí a na dlhotrvajúcu etnocídu, na konci ktorej by Slovač zrejme prestala existovať, sa nedá len tak ľahko zabudnúť. V súlade s deklarovanou snahou o uzavretí Dohody o vyrovnaní vyhlásil, že je pripravený prísť do slovenského parlamentu a tam sa Slovákom za uvedené krivdy ospravedlniť.
Keď K. Schwarzenberg zaknihoval Orbánovo vyhlásenie, otvoril otázky druhého koša, ktorý obsahoval krivdy zo súčasnosti. Teraz sa Fico nepamätal ani na jednu, ktorú by mali Maďarom spôsobiť Slováci, a tak dostal slovo maďarský premiér. Orbánov výpočet krívd trval oveľa kratšie, no podal ho tak sugestívne, že ešte aj K. Schwarzenbergovi sa v očiach zaleskla slza dojatia. Nie tak Ficovi. Ten sa zhlboka nadýchol a už sa zdalo, že všetky Orbánove výčitky razantne zmetie zo stola, no v poslednej chvíli sa zarazil a uznal, že permanentné strašenie Slovákov Maďarmi je nepekné, až smiešne a posielať svojich spoluobčanov za Dunaj je nekorektné. Aj problémy dvojjazyčných tabúľ, učebníc, úradného jazyka, vysokej školy či jazykového zákona sa dali riešiť aj bez toho zbytočného kriku. Podobne ako pár ďalších konfliktov, vrátane zastavenia maďarského prezidenta v strede mosta, či otázka občianstva. Vyhlásil, že v maďarskom parlamente sa nemieni ospravedlniť, no v tom slovenskom sa svojim občanom maďarskej národnosti ospravedlní za zbytočne hektické a často až hysterické správanie slovenských politikov pri riešení ich problémov. Tým za hranicami sľubuje, že sporné otázky medzi našimi krajinami sa budú odteraz riešiť korektne, trpezlivo a bez zbytočnej hystérie.
Orbánovi sa toto Ficovo vyhlásenie príliš nepozdávalo, no keď ten na spýtavý pohľad K. Schwarzenberga prikývol, mohol sa otvoriť posledný kôš, do ktorého mali vložiť svoje predsavzatia o budúcich ústretových krokoch a vzájomne prospešnej spolupráci. Žiaľ, skôr ako tak urobili, som sa z tohto pekného sna zobudil...
Neviem, čo v budúcnosti do toho koša nahádžu, no jeden nápad by som mal. Mohli by sa už konečne sústrediť na realizáciu projektov, ktoré dvíhajú nie imidž egocentrických politikov, ale zodvihnú životnú úroveň ľudí na oboch stranách hranice. Veď od Čunova, až po Čiernu nad Tisou ide pozdĺž hranice o najzaostalejšie regióny tak na Slovensku, ako aj v Maďarsku. Na oboch priľahlých stranách je najväčšia chudoba, najvyššia nezamestnanosť, najslabšia infraštruktúra, najväčší rómsky problém. Spojenými silami by sa veci určite pohli dopredu. A ľudia by nemuseli o tom len snívať...
