Väčšinu zápasov som pozeral pri pivku s maďarskými priateľmi a po prvých prehrách mi bolo skoro do plaču. Stačilo ešte jedno zaváhanie a bolo by po všetkom. Na počudovanie krčma verila našim chlapcom hádam viac ako ja. Aj maďarskí reportéri, ktorí tie zápasy komentovali neskutočne odborne, vtipne a s nadhľadom, naše družstvo po úvodných prehrách neodpisovali. Vlastne mu doslova fandili. Nečudo, veď sú od „fachu" a pamätajú na časy, keď slovenskí tréneri a hráči pozdvihli maďarský hokej na súčasnú medzinárodnú úroveň. To, čo sa potom odohrávalo, bolo ako sen, na konci ktorého boli slová uznania, zdvihnutý palec, či priateľské poklepávanie po pleci a u mňa aj slzy radosti. No viete čo bolo najkrajšie? Najkrajšie bolo to, že tento úspech našej malej krajiny prebudil u niektorých tu žijúcich Slovákov ten dávno zabudnutý pocit hrdosti na svoj pôvod, na svoju materskú krajinu. Aspoň na chvíľku mohli byť hrdí na tých „našich", „...kerí pobili Ameriku, Kanadu aj Českú a teraz sa hotujú pobiť aj Rusov... Ňi chiba, ňi chiba", vraveli po zápase, „ale aspon na predku sme ťích Rusov rendešňe namátali!"
A ja vravím: Vďaka vám chalani! Pripravili ste nám super zážitok. Nielen pre tých doma na Slovensku, ale hlavne pre nás, čo žijeme a pracujeme za jeho hranicami lebo je to naozaj tak, že v cudzine je človek dvojnásobne hrdý na každý úspech, ktorý Slovensko dosiahne.
V Maďarsku je málo miest, kde vlaje slovenská zástava. V Čabe sú hneď dve - konzulát a Slovenská škola. Na chvíľku som sa pod jednu z nich hrdo postavil a takto si vravím: Stojím si tu pod zástavou a je mi dobre. Tak dobre ako už dávno ňi! Bodaj by sme takýchto pekných chvíľ tu v Maďarsku zažili čo najviac!