Pred pár rokmi odhalili v Čabe pamätník, ktorý sem naozaj nepatrí. Ide o pamätník v tvare gilotíny, ktorá symbolicky okypťuje Uhorsko (Maďarsko?) o jeho historické územie. Ideovým otcom pamätníka je evanjelický kňaz, ktorý ho aj posvätil. No povedzte! Nie je to krásne požehnať gilotínu?! Pamätník odhalil primátor Čaby, a čo je najsmutnejšie, že obaja sú pôvodom Slováci s dobrou slovenčinou. Ľudí veľa, more pruhovaných zástav, maďarská garda, plamenné reči o nespravodlivom mieri, stále nezahojených ranách, krvácajúcom Maďarsku a na konci žiadosť, aby bol 4. jún sviatočným(?) dňom. Po zhromaždení bola „naša krčma", ktorá je v susedstve pamätníka, plná vyleštených hláv v bagančiach a v čiernych tričkách s mapou Uhorska, t. j. Veľkého Maďarska (Magyarországu), niekde v celosti, niekde „s odťatými" územiami. Neostávalo nám nič iné, len sa potichu vytratiť.
Nasledujúce roky ma slávnosť pri gilotíne nezaujímala. V roku 2010 prijala Orbánova vláda ako jeden z prvých zákonov zákon o pamätnom dni k výročiu Trianonu, a tak sa 4. jún stal Dňom národnej spolupatričnosti. V jeho odôvodnení sa hovorí, že Maďari, súčasné i budúce generácie, nikdy nesmú zabudnúť na potupný mier v Trianone a hranice sem, hranice tam majú sa snažiť o zjednotenie. Najprv duchovné ponad hranice a potom..., potom sa uvidí. Takto to nejako vidí aj Schmidt Mária, riaditeľka Domu teroru, múzea, ktoré je obdobou nášho Ústavu pamäti národa. Tá teraz v Slovenskom Komlóši vyhlásila, že hranice nie sú večné, nie sú nemenné. Tak jednoducho. Oficiálne. Už sa to smie, ba musí, veď preto máme tento zákon, tento pamätný deň. Ta ne?! Dom teroru v Budapešti som ešte nenavštívil, ale viem si predstaviť, že by v budúcnosti mohol vo veľkej miere strážiť aj spomienky na „mierový teror z Trianonu". Nespravodlivé neboli dve prehrané, agresívne, nezmyselné a v podstate teroristické vojny plné zbytočných obetí, nespravodlivý a teroristický bol mier, ktorý po nich nasledoval! Opozícia v parlamente Deň národnej spolupatričnosti odmietla s odôvodnením, že naštrbí vzťahy so susedmi. Nuž, mala úplnú pravdu!
A ako sa to dotklo, dotýka tunajších Slovákov?
Hranice nemá rád nikto, si myslím. No keby sa tá fiktívna gilotína zaťala do zeme iba o 10 km južnejšie, už by ste v Nadlaku nestretli na ulici deti, ktoré po sebe ešte aj dnes pokrikujú po slovensky. Takže niekedy môžu byť tie hranice aj dobré. O tých slovensko-maďarských ani nehovoriac.
Pred dvomi rokmi boli slovenskí Čabänia na výlete v Paríži. Zhodou okolností v čase výročia Trianonu. Samozrejme zavítali i do komplexu budov vo Versailles, kde bolo v tom čase aj niekoľko autobusov s maďarskými „turistami" (Magyar vagyok, nem turista!), ktorí si sem prišli zaprotestovať. Keď tí pred trianonským palácom objavili ďakovný veniec so slovenským nápisom, spustili nevídaný krik a po návrate domov usporiadali doslova pohon na predstaviteľov čabianskych Slovákov, ktorých na pár dní znenávidelo snáď celé Maďarsko. Psychický a fyzický teror voči riaditeľke Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe A. Ištvánovej v tlači, rozhlase aj televízii sa skončil až po zverejnení videa, ktoré dokázalo, že inkriminovaný veniec s poďakovaním v slovenčine za Trianon položila pred palác delegácia zo Slovenska.
Nuž po rokoch som bol opäť zvedavý, aká bude, tentoraz už oficiálna, spomienka na 4. jún v Čabe pri gilotíne. A tak sme si 4. júna znovu sadli do našej krčmy, odkiaľ vidno na pamätník, a čakali, čo sa bude diať. Pred štyrmi rokmi tu bolo vyše tritisíc ľudí a more zástav, teraz tých ľudí prišlo nanajvýš tristo, viali len tri maďarské, jedna arpádovská a jedna zástava Jobbiku. Namiesto gardy asi tucet mladých holohlavých v kanadách a maskáčoch, a to bolo všetko. Hlavný rečník, učiteľ na gymnáziu v centre mesta, (Viem si predstaviť čo a ako rozpráva deťom o Trianone!) prirovnal Maďarsko k chorému človeku, ktorý trpí fantómovou bolesťou amputovaných končatín. Výstižné prirovnanie! Maďarsko je naozaj choré a stále trpí. Teda aspoň niektoré jeho časti. Povedzme, že iba hlava (parlament a vláda), alebo krk, ktorý tou hlavou hýbe (V. Orbán), lebo ostatné časti, tie ktoré naozaj pracujú a vytvárajú skutočné hodnoty, teda obyčajní ľudia, ktorí nevedia, kam skôr skočiť, aby dajako prežili, tí na takéto sprostosti nemajú náladu ani čas. Ani neprišli. A keď aj išli okolo, ani sa nezastavili. Akoby dávali najavo, že tá gilotína je pamätník, ktorý sem do Čaby naozaj nepatrí. Nikto, ale skutočne nikto, sa po slávnosti nenavalil ani do krčmy. Kým pred štyrmi rokmi sme sa z nej v obave pred konfliktami potichu vytratili, tentoraz sme tam slovensky pokrikovali po sebe až do záverečnej.
Verte-neverte, no mám na to svedkov priamo zo Slovenska, z Bystrice. Tí sprvoti neverili tiež...
