Ten svetoznámy sa volá Andrej „Ondriš" Kvas - priekopník letectva v Uhorsku, prvý skutočný slovenský aviatik a šikovný mechanik, tým druhým je Matej „Maco" Králik - ktorý bol počas celého svojho života „iba" šikovným zámočníkom a kúzelníkom so železom. Rovesníci, priatelia z detstva, obaja technicky nadaní, istý čas v Čabe spoločne snívali svoje sny. Ondriš v nich stále lietal v oblakoch, kým Maco zostával na zemi pri svojich „mašinkách", sústruhoch, lisoch a ohýbačkách. Jeden vymýšľal konštrukcie a motory, druhý mu ich pomáhal zostrojiť. Teda v tých úplných začiatkoch. Nebolo takej veci zo železa, ktorú by Maco nevedel urobiť. Jeho dielňa v Čabe dodnes stojí. Zdedil ju s celým domom aj s dedkovým technickým talentom jeho vnuk, ten „dnešný" Maco Králik, ktorý mi tento nasledujúci krátky príbeh vyrozprával tak, ako ho počul od svojho starého otca.
Píše sa rok 1906. Kvas mal vtedy 23 a Králik iba o málo viac. Pri vandhátskych sálašoch na okraji Čaby, presne tam kde sa dnes nachádza čabianske trávnaté športové letisko, boli v tých časoch pasienky. Obrovský voľný priestor, iba jedna vahadlová studňa, aby mal dobytok čo piť. Ondriš s Macom pripravujú na let vlastnoručne zhotovený monoplán. Uvedomme si, že to bolo iba štyri roky po prvom motorovom lete bratov Wrightovcov a tri roky pred tým, ako Luis Bréliot preletel kanál La Manche. Je len prirodzené, že kým dospel Kvas k svojmu prvému oficiálnemu letu(1908?), k svojmu prvému „skutočnému" lietadlu(1910), vykonal veľa pokusov. Aj s dobrými lietadlami mal neskôr množstvo nehôd, tak ako to muselo vyzerať v tých jeho úplných začiatkoch?! Napriek tomu sa dožil úctyhodných 91 rokov a Maco zomrel dokonca ako 97 ročný! Keď vtedy sadal na ten svoj „eroplán", ktorý bol jeden z jeho prvých a pri zostrojení ktorého mu Maco vo svojej dielni pomáhal, takto vraví: „Počuj Maco, ked to dobre póďe zaľeťín až ta do dvora Ferenc Jóžku, nah ho tan čert uchiťí!" Pomocou Maca spustil motor, ten odskočil, trochu ho potisol a monoplán sa dal do pohybu. Nasledujúce chvíle opísal dedko vnukovi takto:"...pár ráz ho šmerilo sen a tan, aj kúšťik vyskočiv, iba ked ho edoraz zodvihlo a on poďho rovno na stuňu! Mašina sa zakvačila do rásoche, tak 4-5 metrov nad zemou, celá sa rozlámala a Ondriš tan zostáv trčať dóv hlavou. Našťastia jemu sa nič nestálo..." Tak aj takúto podobu môže mať Oral history. Z časti pravda, z časti „poviecka". Pravdou je, že tie rozlámané drevené krídla boli dlho uložené na „paláši" Macovej zámočníckej dielne a jeho tovariši tam potajomky chodili z nich driapať tú „finom handru", ktorá bola z čínskeho hodvábu, aby si do nej utierali svoje špinavé, zaolejované ruky. Sa mi vidí, že ani my na Slovensku si tie ruky, obrazne povedané, nechceme zašpiniť, lebo inak by sme už dávno niektoré z tých našich menších letísk na ktorých Andrej Kvas predvádzal svoje umenie, po ňom pomenovali. To by však bolo na nás asi priveľa...Veď zatiaľ pokiaľ viem, na Slovensku nie je po ňom pomenovaná ani jedna ulica! A to je fakt, žiadna Oral history!