Bývame v spoločnom dome neďaleko trhu. Deväťposchodová, 82-bytová „králikáreň“. Všetko samé garsónky. V minulosti boli takéto baraky známe pod menom – slobodáreň. Ja som však náš barak už dávnejšie pomenoval na Dom stratených duší (D.S.D.). Skoro všetci tu bývajúci sú „singlisti“, rozvedení muži aj ženy, slobodné mamičky, učiteľky - učitelia, zdravotné sestry, herci, tu a tam LGB... K tomu zopár zabudnutých seniorov – zväčša sociálne prípady ako Katka a ojedinele mladý začínajúci manželský pár. Nuž to sme MY, obyvatelia Domu stratených duší. Dupľovane vieme, čo znamená byť v čase korony osamote. Aj ja...
Z času, ktorý je počas pandémie vyhradený pre nákupy seniorov (medzi 9.-12. hod.), zvyknem zvyčajne využiť iba posledných 15 minút. Nebolo to inak ani dnes. Nákup som stihol LTT. Pri návrate stretávam pri vchode ustráchanú, viditeľne utrápenú Katku. Ledva lapá po dychu a ponáhľa sa, ako vie. Bála sa, že sa nestihne včas vrátiť a na pokutu nemá. Spokojne si vydýchne až vnútri pred výťahom. Zrazu stŕpne, poťahá ma za rukáv a v očiach vidím prosbu. Zabudla si v tom zhone kúpiť smotanu, a tak ma prosí, či by som nebol tak dobrý, nezabehol na blízky trh a nekúpil jej jednu. V tej chvíli si neuvedomuje, že aj ja patrím do kategórie, ktorá by mala po dvanástej hodine zostať doma a nevychádzať na ulicu.
Jasné, že idem, a pre istotu jej kúpim dve. Ako darček... Keď jej ich o chvíľu vo dverách garsónky odovzdávam, chce mi zaplatiť. To je OK, Kati néni! - vravím. S úsmevom poďakuje a viditeľne uspokojená tíško zatvára dvere garsónky....