Nuž podľa niektorých ide naozaj o krásny diplomatický a štátnický ťah, kým podľa iných ide naopak o doslova neuvážený (slabošský?) krok. Veď kto to kedy videl, aby sa predseda vlády suverénneho štátu ospravedlňoval v mene národa - ktorý mimochodom „napáchal oveľa menšie zlo“ (žiadne?) príslušníkom národa, ktorého vedúci činitelia napáchali - na nás Slovákoch, toho zla stokrát viac!? A navyše na sté výročie Trianonu! To myslí vážne? Šibe mu? Že mu nie je hanba!! Veď nebyť Trianonu, tak tu dnes všetci iba „mondokujeme“, Slovensko by ako samostatný štát neexistovalo a jeho milovaná Trnava by bola opäť Nagyszombat. To je isté! Ak očakáva, že čoskoro niečo podobné zaznie v tomto duchu aj z opačnej strany, tak je nesmierne naivný alebo neznalý pomerov, ktoré v maďarskej spoločnosti doteraz panujú.
Lenže... Lenže si vôbec nemyslím, že by bol Matovič a jeho tím taký nevzdelaný, neznalý pomerov alebo natoľko naivný. Určite vie o Orbánových prešľapoch, vďaka ktorým len nedávno dostal od premiérov okolitých krajín poriadne po nose. Najväčšiu ranu mu zasadil jeho menovec - rumunský predseda vlády Ludovic Orban, ktorý jeho provokatívne aktivity na Fb okomentoval slovami, že „...hladnej svini sa o žaluďoch sníva“. Matovičovci (MZV) musia tak isto vedieť aj o neustálom, hlasnom „brechaní“ jeho verných psíčkov na všetkých úrovniach verejnej správy, v administravíve či na politickej scéne v domácom parlamente alebo v zahraničí. Veď to nešťastné memorandum, ktoré strčilo SMK Matovičovi do ruky, nemôže byť z ich hlavy. Tí si predsa bez Orbánovho povolenia nedovolia ani kýchnuť! Pri rannom piatkovom otváraní SVK-HU hraníc, musel vedieť aj o obsahu prejavov, ktoré odzneli 4. júna v maďarskom parlamente. Nikde ani chýru ani slychu o nejakom náznaku sebareflexie, či nebodaj o pripustení si vlastnej zodpovednosti za rozpad monarchie alebo ľútosti by ste v nich nenašli. Veru nie! Ospravedlniť sa? MY?, čo máme pravdu? MY?, ktorým sa tak nesmierne ukrivdilo?! Ani nápad! Práve naopak! Viem, o čom hovorím... Vypočul som si ich a musím skonštatovať, že štýl rétoriky, ako aj ich obsah, je aj po 100 rokoch stále rovnaký.
Treba vedieť, že každý rok pri výročí Trianonu sa v Maďarsku dookola neustále rozoberajú staré a popritom hľadajú nové a nové príčiny, ktoré k nemu viedli. Tisíc krvácajúcich rán, tisíc príčin... Človek by si myslel, že už nič nové sa nedá vymyslieť. Nuž, veru dá...
Za všetky si dovolím uviesť iba jeden príklad, ale ten stojí zato! Posúďte sami...
Horváth-Lugossy Gábor, generálny riaditeľ Výskumného inštitútu Maďarstva! (MKI - Magyarság Kutató Intézet), sa koncom mája (29.5.) v rádiu Kossuth vyjadril k príčinám, ktoré viedli k trianonskému mierovému diktátu, takto: „...Žiaľ – hovorím, že žiaľ – viedenský, čiže cisársky, dvor si po vyhnaní Turkov zmyslel, že na zaľudnenie vyprázdnených území použije osídľovacie metódy a usadil na území Maďarského kráľovstva – Slovákov, Rumunov, Slovincov , Chorvátov, Srbov, Rusínov a Nemcov…”. Potom osobitne vyzdvihol – a teraz sa podržte! – že Maďari ako dobrí hostitelia sa s týmito národnostnými skupinami „pokúsili žiť v mieri“ (POKÚSILI!!!) a práve to bolo využité v Trianone na roztrhanie vlasti. Tak to je sila!
A tu zrazu BÁC! Predseda slovenskej vlády sa Maďarom verejne ospravedlňuje! A prosí ich o odpustenie! Pritom vie, že to s nimi napriek tomu nebude jednoduché. Vie, musí vedieť, že tá lopta bude asi dlho na tej druhej strane. Vie, že doma dostane od mnohých (a už aj dostal) Világoš! Tu v HU sú z neho zatiaľ v šoku. No naisto sa rýchlo otrasú. Bolo to viditeľné aj na podpredsedovi maďarskej vlády, ktorý v piatok ráno, na hranici, nenachádzal slov, a pri neustálom ponúkaní ruky Matovičom naisto ani nevedel koľko bije. Nuž či to bol dobrý nápad, to sa uvidí až neskôr, ale za pokus to rozhodne stálo. Niekto raz musí začať... Hlavne keď sa vie, že tá druhá strana na to ešte jednoducho nemá (ešte nedozrela!) a zrejme dlho ani mať nebude. Traumy sa liečia iba veľmi ťažko. Aj my máme ešte čo robiť. Ale nevadí, počkáme si, niet sa čoho obávať. Rozhodne sme urobili krok správnym smerom! Nemyslíte? Gesto, po ktorom sme zas trochu povyrástli. Klobúk dole!
Ostatne prichádzajú časy, keď tú maltu musíme začať miešať spločne, či sa nám to páči alebo nie. Hádam len nechceme, aby sa nám to všetko znovu zosypalo na hlavu.
Tak pome s tú maltú, priatelia! Doteho…!...Hajrá...!